Médiá ako účinný nástroj zotročenia človeka

Podľa záverov psychológov a psychologických štúdií nie je jedno čo pozeráme. Ľudia si veľký vplyv médií uvedomili už pred desiatkami až stovkami rokov (v prípade tlače). Dnes máme navyše k dispozícii rôzne vedecké štúdie analyzujúce vplyv médií na človeka. Ich závery sú častokrát veľkým varovaním. Pre lepšie pochopenie situácie v akej dnes médiá sú je vhodné na úvod predstaviť pána Gramsciho. Gramsci žil v prvej polovici dvadsiateho storočia a bol ľavicovým ideológom.

Gramsciho pochod inštitúciami vrátane médií

Antonio Gramsci je prorok Jeremiáš západného marxizmu. Spoluzakladateľ talianskej Komunistickej strany PCI svojou teóriou kultúrnej hegemónie vysvetľoval, prečo neboli naplnené Leninove sny o svetovej revolúcii, ktorá sa mala konať po víťazstve boľševizmu v Rusku. Podľa Gramsciho treba zabudnúť na to, že nejaké západoeurópske červené gardy dobyjú „Zimné paláce” v krajinách západnej Európy. Takéto akcie patria do „vojny manévru”. Tej však musí predchádzať „vojna o pozície”. Najprv sa musia dostať revolucionári do pozícií v ustanovizniach, ktoré rozhodujú o kultúre. Masy sú totiž pod vplyvom starej kultúry, ktorú určuje kresťanstvo, najmä Katolícka cirkev.

Teda najprv si musia masy prečítať tisíckrát novinové články, ktoré napíšu v nich usadení revolucionári. Musia si prečítať romány napísané revolučnými literátmi. Pozrieť filmy nakrútené vizionármi revolúcie. Študenti na univerzitách musia byť vedení profesormi, ktorí si želajú víťazstvo revolúcie. Všade tam sa musia masy dozvedieť o úplne iných hodnotách, než aké sprostredkuje stará kultúra. Aby sa tak stalo, revolucionári sa musia dostať do médií, filmu, literatúry, do školy.

Komunisti a západná ľavica sa dokázali bez problémov zhodnúť na „dekonštrukcii” histórie kresťanského Západu, teda na kritike všetkého minulého a kresťanského. Po jednom desaťročí však začal sovietsky komunizmus v otázkach rodiny a v ženskej otázke spomaľovať revolučné aktivity a prispôsobovať sa konzervativizmu ruskej spoločnosti. Znechutený Gramsci to pochopil pri návšteve Ruska v dvadsiatych rokoch a uvedomil si, že na Západe to treba robiť inak. Komunistický Východ zastal na polceste. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch neprijal v kultúrnej oblasti západnú sexuálnu revolúciu a drogovú kultúru, napriek skorším experimentom v tejto oblasti.

Pozrime sa na zmenu, ktorá nastala v kultúrnych ustanovizniach Západu za posledné polstoročie. Akým spôsobom sa dnes hovorí v médiách o manželstve, sexuálnej morálke, homosexualite, potratoch, eutanázii, drogách, rovnosti či nerovnosti kultúr, o estetike umenia? Vidíme, že ľavica dokončila víťazne Gramsciho vojnu o pozície.

Hollywood bolo vari najvýznamnejšie územie dobyté gramsciovským pochodom inštitúciami. A na jeho produkcii to malo byť v budúcich desaťročiach poznať. V päťdesiatych rokoch sa v Hollywoode točili filmy ako Quo vadis, Ben Hur a Desatoro prikázaní. Ale čoskoro už mal Hollywood nastúpiť na inú cestu. Hollywood je už desaťročia kultúrnym výrazom ľavicového liberalizmu s komunistickými koreňmi.

Ľavici to postupne začalo dochádzať. Nehovoril im to ešte pred vojnou Gramsci v listoch z väzenia? Že je tu kultúrna hegemónia starých síl, najmä Katolíckej cirkvi? A že je potrebné narušiť túto hegemóniu? Že treba viesť vojnu o pozície? Že treba zmeniť kultúru? A ľavica čoskoro zistila, že je schopná dosahovať víťazstvá na inom ihrisku, ako je ekonomické. Na ihrisku kultúry.

Ľavicové myšlienky pochodovali svoj gramsciovský pochod za tie desaťročia od čias, keď Gramsci sedel vo väzení, po nespočetnom množstve chodníčkov a dopochodovali aj do prostredia kresťanských rodín.

Myšlienka, ktorej čas prišiel, je silná i preto, lebo predstavuje svet, ktorý nastáva, svet, v ktorom ešte nie je jasné, čo už je realita a čo je ešte len predstava o ňom. Je myšlienkou bez svojich dôsledkov. Tie dôsledky však prichádzajú. Niekedy to trvá desaťročia, ale dostavia sa. A potom prichádza čas súdu, ktorý tiež býva nezastaviteľný.

V roku 1961 nakrútil Pietro Germi film Rozvod po taliansky. Zápletka je postavená na tom, že v Taliansku stále ešte neboli uzákonené rozvody. Marcello Mastroianni hrá sicílskeho baróna Ferdinanda Cefalú, ktorý by sa rád oženil s mladučkou sesternicou Angelou (Štefánia Sandrelliová). Nanešťastie je už ženatý, a preto pripravuje vraždu svojej manželky Rosalie (Daniela Roccová). Film získal v roku 1962 Oscara za najlepší scenár a bol hitom na celom svete. Takto sa účinne mení kultúra a následne i morálka spoločnosti. Obeťami sa následne ako prví stávajú tí najzraniteľnejší.

V roku 2022 na pražskom Pochode za život kričali pro-choiceri z protidemonštrácie heslo „Vaše deti budú ako my“. Toto heslo sa skutočne napĺňa. Jedným z hlavných dôvodov je, že kresťania nekriticky konzumujú mediálny obsah, robia kompromisy a nie sú schopní odmietať to zlé, čo sa na nich valí z médií.

Teória sociálneho učenia ako časť psychológie hovoriacej o vplyve médií

Túto teóriu spracoval Albert Bandura v sedemdesiatych rokoch. Je založená na veľmi jednoduchom experimente.

Deti v škôlke pozerali na videu, ako sa jeden dospelý hrá s umelohmotným šašom, čo sa volal Bobo. Video vypli a deti dali do miestnosti plnej krásnych hračiek, ktorých sa nemohli dotknúť. Samozrejme, že z toho boli frustrované. Keď ich potom dali do izby s Bobom, deti sa so šašom snažili hrať rovnako ako sa hral ujo. Experiment sa niekoľkokrát opakoval, vždy s inými deťmi, iným ujom a inou hrou. Výsledok: keď sa dospelý hral s hračkou pekne, aj väčšina detí čo ho videli, sa so šašom hrala pekne. Keď teta do šaša kopala – mnoho detí začalo pri hre do Boba kopať tiež, ale záviselo to od toho, kto bola tá teta. Ak to bola „dobrá“ teta a na konci ju niekto odmenil, že Boba kopla, tak si do šaša koplo aj veľa detí. Ak to bola nejaká zlá teta a na konci ju niekto vyhrešil – správanie detí to ovplyvňovalo oveľa menej. Bandura vypracoval teóriu sociálneho učenia – imitácie, ktorá hovorí o tom, že dieťa sa učí tým, že sleduje a imituje správanie iných. Aby došlo k učeniu, je potrebné splniť štyri podmienky: dieťa musí danému správaniu venovať pozornosť, respektíve musí byť pre neho atraktívne, musí si ho zapamätať, musí byť schopné ho zreprodukovať a musí mať pozitívnu motiváciu (deti do šaša kopali najviac vtedy, keď videli, že bol za to dotyčný odmenený).

Ukázalo sa, že zvýšené pozeranie TV počas adolescencie a ranej dospelosti (ktoré v americkej TV zodpovedá zvýšenému pozeraniu násilností, pretože tieto tvoria 61% programov) súvisí s vyššou pravdepodobnosťou antisociálneho správania (ako sú vyhrážky, napadnutia, krádeže). Tiež sa ukázalo, že po pozeraní násilných programov sa prechodne zvýšilo agresívne správanie, hlavne u mladších chlapcov.

Podobné výsledky priniesli aj výskumy vplyvu počítačových hier, pričom čím bola hra realistickejšia, tým mala väčší vplyv na správanie detí.

Ale je tu jeden problém. Čo je príčina a čo je dôsledok? Čo ak ľudia s násilníckymi sklonmi proste radšej a viac pozerajú násilnícke videá? Výskumy medzi mladými delikventmi ukázali, že títo strávia oveľa viac času pozeraním násilníckych filmov v porovnaní s bežnou populáciou. Čo je však oveľa dôležitejšie, mladí delikventi sa oveľa viac stotožňovali s násilníckymi vzormi. Títo mladí ľudia boli oveľa menej empatickí, boli agresívnejší a mali zdeformované vnímanie násilia. Oveľa viac sa zaujímali a lepšie si pamätali jednotlivé násilnícke scény. Vedci vypracovali poradie najdôležitejších vplyvov, ktoré formujú delikventa, kde pozeranie násilníckych filmov bolo zaradené na ôsme miesto (napr. po rozpadnutej rodine, zlostnej povahe atď.). Podľa tohto hodnotenia malo sledovanie násilníckych scén 10%-ný vplyv. Percento vplyvu je tu údajne zhodné s percentom nárastu pravdepodobnosti rakoviny v prípade, že sa stále človek pohybuje v zafajčenom prostredí a pritom sám nefajčí. Kvôli takýmto pravdepodobnostiam už máme v iných oblastiach života primerane prispôsobené zákony.

U menších detí bez dostatočne rozvinutého abstraktného myslenia sa zvyšuje agresívne správanie hlavne bezprostredne po zážitku. U väčších detí, respektíve u mládeže a mladých dospelých funguje násilie v médiách ako utvrdzovanie sa v deformovaných predstavách a názoroch. Je tomu tak primárne u ľudí, ktorí sú na tieto vplyvy zvlášť citliví (znecitlivujú sa však menej výrazne voči násiliu aj vyrovnanejší jedinci).

Ženská pornografia našla jeden zo svojich vrcholov vo filmovej romantike

Podľa vedeckej štúdie z Albion College môže časté sledovanie televízie u páru alebo jednotlivca ohroziť ich romantický vzťah. Štúdia ukázala, že čím viac ľudia veria zobrazeniu romantického vzťahu v televíznych seriáloch, tým menšia je pravdepodobnosť, že budú maximálne oddaní vlastnému vzťahu, vlastnému partnerovi. Výskumu sa zúčastnilo cez 390 manželských párov.

Autor štúdie Dr. Jeremy Osborne k svojmu výskumu povedal: „Zistili sme, že ľudia, ktorí veria v nerealistické poňatie vzťahov v televízii, sú svojim partnerom v skutočnosti menej oddaní a majú tendenciu si myslieť, že alternatívy k ich partnerom môžu byť relatívne atraktívnou voľbou.“

Výskum tiež odhalil, že čím viac ľudia veria romantickému ideálu v televíznych seriáloch, tým väčšou „stratou/bremenom“ pre nich ich reálny vzťah je. Oveľa horšie potom znášajú náklady spojené s dlhodobým vzťahom, akými sú napríklad strata osobnej slobody, možnosti voľne nakladať so svojim časom alebo zhoršenie atraktívnosti ich partnerov.

Autor Standfordského väzenského experimentu o médiách a virtuálnej realite

Slávny psychológ Phillip Zimbardo, autor Standfordského väzenského experimentu sa vyjadril na tému médií a virtuálnej reality počas rozhovoru pri návšteve Českej republiky. Jeho slová prameniace z poznania problémov s mládežou v Amerike, kde sú možno o pol-generácie pred nami, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Phillip Zimbardo: V poslednej dobe s rozšírením virtuálnej reality čoraz viac mladých mužov ustupuje od zdolávania životných míľnikov. Rozšírenie inteligentných telefónov je podľa môjho názoru novou formou zla. Ľudia sa neustále pozerajú do týchto magických škatuliek a nevnímajú zlé veci, ktoré sa dejú okolo nich. Mladí muži sa stávajú závislí na počítačových hrách a značnú časť svojho času venujú sledovanie on-line pornografie. To je pre pestovanie normálnych sociálnych vzťahov absolútne vražedná kombinácia. Muži sa vzdávajú sociálnej reality a menia ju za realitu virtuálnu. Je im jedno, že nemajú kamarátov, že nemajú priateľku. Nezaujímajú sa o svojich rodičov, nechodia voliť, nezaujíma ich vzdelávanie, šport ani koníčky. Čo zostáva? Len ich závislosť.

Prečo majú podľa vašej teórie mladí muži väčšie problémy než ženy?
Pretože počítačové hry aj pornografia sú vytvárané mužmi pre mužov na základe mužských hodnôt. Som si absolútne istý, že najväčšia otázka, ktorá dnes trápi vývojárov videohier je, ako zacieliť na dievčatá, ktoré sú zatiaľ neobsadeným trhom.

V absolútnej väčšine súčasných hier ide však o deštrukciu a násilie, čo sú mužské hodnoty. Preto si ich mladí muži kupujú. Čím viac hráte, tým viac sa s týmito hodnotami stotožňujete, zlepšujete sa, dosahujete vyššieho skóre. Výsledkom je, že budete radšej hrať ako robiť akúkoľvek inú aktivitu na svete. Všetko ostatné je totiž nuda: škola, kamaráti, rodina. Ďalšia závislosť, ktorá mladých mužov pohlcuje, je pornografia. V úplnej väčšine krajín sveta môžete, bez ohľadu na svoj vek, dvakrát kliknúť a otvorí sa vám nekonečný svet online porna – všetkých druhov pornografie. Rozkliknete kategóriu a máte tisícky videí. Chlapec teda hrá desať a viac hodín videohry, potom prepne na porno, vráti sa k videohre, spí, napchá do seba jedlo z fast foodu, ide hrať videohry, prepne na porno a tak ďalej. Prejavuje sa to aj na školských výkonoch. Chlapci v Amerike v súčasnosti dosahujú horšie výsledky v škole ako kedykoľvek predtým.

Záver

V dnešnej dobe sa môžu otcovia a mamy pýtať sami seba ako pomáhajú svojim synom uľahčovať predchádzanie skĺzavaniu do závislosti od pornografie a počítačových hier. Potrebuje môj syn/dcéra smartfón s prístupom na internet alebo s veľkou pamäťou na fotky a videá? Alebo by mu stačil jednoduchý telefón na telefonovanie a posielanie SMS? Obmedzujem svojim deťom hranie sa na počítači aspoň na hodinu za deň alebo aj menej, aby neboli formovaní k zabíjaniu času? Nabádam svoje deti k modlitbe, keď napríklad čakajú niekde v čakárni alebo ich nechám hrať hry na smartfóne? Rovnako to platí o sociálnych sieťach a ostatnom trávení času na internete. Viem vôbec čo moje deti robia na počítači alebo si len myslím, že viem?

V Biblii môžeme nájsť dôležité upozornenie aplikovateľné aj na oblasť médií: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky. (1. Jn 2, 15-17)

Zdroje:

Palko V.: Levy prichádzajú

thelancet.com, K. Browne: The Influence of Violent Media on Children and Adolescennce a public health approach. Lancet 2005, Vol. 363, 702-710.

http://www.krestandnes.cz/article/ntm-muze-mit-televize-negativni-dopad-na-vas-romanticky-vztah/22056.htm

http://zpravy.idnes.cz/rozhovor-philip-zimbardo-0y5-/zahranicni.aspx?c=A161019_131300_zahranicni_zt

Sväté Písmo