Apologetika: Peter bol hlavou apoštolov a skalou

Ako hlava apoštolov bol Peter ustanovený Kristom: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,18-19).
Toto znenie je tak isté, že všetky rukopisy a preklady, všetky kritické vydania Nového zákona ho majú. Je spomínané i u cirkevných otcov v 2. storočí. Je v súlade s tým, čo sa o svätom Petrovi hovorí v Biblii aj na iných miestach.

Inokedy hovorí Kristus Petrovi: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32). Po tri krát u Jn 21,15-17 zreteľne vyníma Petra z apoštolského zboru: „Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“

Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra
zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“ a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“

Všetci apoštoli dostávajú nariadenie, aby išli do sveta (Mt 28,18) a tiež všetci dostávajú zväzovaciu a rozväzovaciu moc (Mt 18,18), ale dostávajú to až potom, ako Peter dostal svoje určenie, teda v podriadenosti Petrovi. Keď nad to dáva Kristus všetkým apoštolom moc zväzovať a rozväzovať, o kľúčoch sa tam nehovorí. Tie patria zrejme len jednému z nich. Kľúče sú oddávna obrazom plnej moci nad majetkom.

Keď kapitulovalo opevnené mesto, dali víťazovi kľúče od mestských brán. U Izaiáša 22,22 moc nad kľúčmi zastupuje kráľovskú moc. Králi sa v Biblii nazývali pastiermi národov. Ako sa môže nebo podrobovať rozhodnutiam Petra na zemi? To je možné len tak, že Kristus sám žije v Petrovi, lebo nebo môže potvrdiť len to, v čom on sám rozhoduje.

Každý zakladateľ sa snaží zaistiť trvanie svojho diela tým, že zavčasu urobí múdre opatrenia týkajúce sa osôb, ktoré po ňom nastúpia, i o tom akými zásadami sa budú riadiť. Inak by sa jeho dielo mohlo rozpadnúť.

Peter bol uznávaný ako hlava apoštolov: v evanjeliách je uvádzaný stoštrnásť krát, v Skutkoch apoštolov päťdesiatsedem krát. Svätý Ján, ktorý je ako druhý najčastejšie po Petrovi uvádzaný, je spomínaný v evanjeliách tridsaťosem krát a v Skutkoch apoštolov osem krát.

Už pri prvom stretnutí sľubuje Pán Petrovi, že mu dá nové meno: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter“ (Peter – skala: Jn1,42). Na východe znamená nové meno zmenu celého človeka, novú úlohu. Kristus berie Petra vždy tam, kam s ním môžu ísť len vybraní apoštoli, napríklad ku vzkrieseniu Jairovej dcéry, k premeneniu na hore alebo do Getsemanskej záhrady.

Kristus bol pravidelným návštevníkom v Petrovom dome i na jeho loďke. Za jeho jediného platí chrámovú daň. Stará sa zvlášť o Petra, zvlášť ho vychováva, poučuje, napomína i mimoriadne prísne karhá. Posiela ho s Jánom pripraviť poslednú večeru. Uzdravuje jeho svokru a keď nachádza učeníkov spiacich pri svojej modlitbe v úzkosti, obracia sa len k Petrovi s bolestnou výčitkou: „Šimon, spíš?“

Jeho jediného zmieňuje pozdraviť zbožnými ženami po svojom zmŕtvychvstaní. Jemu sa prvému ukazuje po nich. Len jemu predpovie mučenícku smrť. Svätý Peter je vždy na počiatku zoznamu apoštolov, aj keď všetci apoštoli sa preli o popredné miesto. Mária Magdaléna oznamuje zmŕtvychvstanie Petrovi a Jánovi. Ján predbieha Petra, ale potom ho necháva prvého vstúpiť do hrobu.

Svätý Jakub hovorí na prvom jeruzalemskom sneme po Petrovi a schvaľuje spolu s Pavlom a Barnabášom jeho stanovisko (Sk 15,12). Herodes chce Petra popraviť ako výnimočného člena novej Cirkvi. Celá obec sa, ale horlivo zaň modlila. Pán zázračne zasahuje a s anjelom ho z väzenia vyvádza (Sk 12,3).

Ku sporu Petra a Pavla: Keď sa Peter zdržoval jedál zakázaných pre židov, postavil sa mu Pavol ostro na odpor (Gal 2,2; 11-12). Nie že by neuznával jeho autoritu, ale že jeho autorita mohla mať pre toto jednanie neblahé následky, že by sa o ňu mohli príliš opierať kresťania zo židovstva, ktorí sa ešte stále nechceli rozlúčiť so židovstvom. Nešlo o vec viery, ale cirkevného poriadku.

Prozreteľnosť dopustila tento prípad hneď na začiatku cirkevných dejín, k poučeniu všetkým neskorším generáciám kresťanov. Je útechou vedieť, že často na veľkých veciach v Božej ríši pracuje milosť pomaly. Títo svätí však boli zajedno v bezmedznej láske a oddanosti Ježišovi.

Jeden z Petrových najkrajších rysov je pokorná a úprimná ochota prijať spolubratovu pravdu bez postranných myšlienok z čistej lásky ku Kristovi.

Protiklady bez pôsobenia a vedenia Duchom Svätým by zahubili mladý organizmus Cirkvi. Peter a Pavol nie sú však protivníci, ale duchovní bratia. Zákon by ľahko ustrnul, keby nebol oživovaný Pavlovským duchom. Petrovská živá tradícia i Pavlovská sloboda musí vytvárať vnútorný harmonický súlad.

Pavol uznáva Petrovu autoritu (Gal 1,18; 2,7-9) a usiloval sa až do nasadenia života o jednotu, lebo vedel, že by inak bežal do prázdna (Gal 12,2).

Peter vystupuje ako hlava apoštolov, hovorí za apoštolov: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou“ (Mt 19,27). Peter sa pýta koľkokrát treba odpustiť svojmu bratovi (Mt 18,21). Na hore Premenenia volá za všetkých: „Pane, dobre je nám tu“ (Mt 17,4). „Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6,69). „Vysvetli nám toto podobenstvo“ (Mt 15,15). Keď sa Ježiš pýta, za koho ho ľudia pokladajú, Peter menom všetkých vyznáva jeho Božstvo (Mt 16,18). Inde: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem“ (Mt 26,33), uisťuje. Peter ako prvý hovorí menom všetkých apoštolov a učeníkov. Prvý hlása Ježišovo meno židovskému ľudu. Prvý zvestuje svetu evanjelium. Odsudzuje zločin a zaslepenosť národa.

Zvestuje Božie úmysly s Kristovým umučením, jeho výkupný zmysel a cenu i možnosť, ako dosiahnuť odpustenie. Prvý nabáda k učeníctvu Kristovmu, prvý nabáda: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2,38). Ujíma sa vedenia apoštolov a prvých veriacich (120 ľudí). Zahajuje všetky jednania obce. Navrhuje doplniť zbor po Judášovej smrti a vykladá autoritatívne proroctvo o ňom.

Autoritatívne navrhuje menovanie pomocníkov – diakonov. Koná pred davom prvý zázrak (Sk 3,6), i jeho tieň uzdravuje, prvý hovorí v chráme (Sk 3,12). Ako prvý zodpovedá pred veľradou za všetkých obžalovaných kresťanov. Trestá lož Ananiáša a Safiry a ich snahu oklamať jeho autoritu Božej moci, najvyšším trestom, smrťou (Sk 5,1-2).

Prvý apoštoluje v Samárii. Premáha Šimona kúzelníka. Jemu sa dostáva videnia, že pohania majú byť bez váhania prijímaní do Cirkvi. Prijíma prvých pohanov a stotníka Kornélia i jeho dom do Cirkvi (Sk 11,18). Na Prvom jeruzalemskom sneme vstáva a zvrchovanou autoritou rozhoduje otázku strán nových údov Cirkvi tým, že rozväzuje od záväzkov Starého zákona (Sk 15,7).

Keď Ježiš predpovedal svoje skoré umučenie, Peter mu dohováral a uisťoval ho, že sa nič také nestane (Mt 16,22). Vtedy mu Pán Ježiš hovorí: „Choď mi z cesty, satan!“(podľa niektorých prekladov „pokušiteľ“). Ale hneď vysvetľuje: „Na pohoršenie si mi,lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Inými slovami: „Si mi prekážkou, brzdou na mojej vykupiteľskej ceste, ktorú musím prejsť. Tvoje slová boli inšpirované rozhodne niekým iným, než tým, kto ti vložil do úst vyznanie: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“. Prečo nazval Kristus Petra pokušiteľom, či satanom? Predovšetkým preto, že v ten moment predstavuje protivníka, či prekážku.

Za hlavu Cirkvi uznáva Petra tradícia Cirkvi: najstarší svätí otcovia a cirkevní spisovatelia dosvedčujú Petrovo prvenstvo, tiež bohoslužobné knihy (východné i západné), v ktorých je sv. Peter velebený ako základ Cirkvi. Od roku 185 do roku 251 je miesto „ty si skala“ často citované sv. Cypriánom, Tertuliánom a Origenesom.

Všetci mali spor s rímskym biskupom a vyhovovalo by im, keby mohli poprieť či zamlčať toto miesto. O mieste „pas moje baránky… ovce“ sa zmieňujú Origenes, Epiphanius (hovorí o Petrovi, že sa stal skalou našej pravdy), svätý Ján Zlatoústy, sv. Ambróz, sv. Cyprián, Augustín, Lev Veľký i Efrém.

Svätý Cyprián hovorí: „Aby získal Pán jednotu, jediný stolec zriadil a základ tejto jednoty od jedného podoprel svojou autoritou. Svätému Petrovi bol udelený primát, aby bolo zjavné, že je len jedna Cirkev a jeden stolec“.

Ariánsky bludári nikdy nepochybovali o texte „ty si skala“, v ktorého mene proti nim bojovali rímski biskupi. Petrovo prvenstvo prechádza na rímskych biskupov. Akoby totiž mohla stáť budova, keby zmizla skala, na ktorej je vystavaná? Ani Cirkev by nemohla trvať ďalej, keby osobnou smrťou Petra zanikol jeho úrad.

Pre tento základ brány smrti nepremôžu Cirkev; Cirkev nezahynie, teda základ musí trvať až do konca sveta. Peter musí otvárať a zatvárať prístup do Božieho kráľovstva pre všetkých, ktorí tam chcú prísť, až do konca sveta, teda i Petrov úrad musí trvať aždo konca sveta. Stádo bez pastiera (porov. Jn 21) je pre orientálny svet práve takým niečím nemysliteľným ako dom bez základov.

A pretože satanove útoky neprestávajú ani po smrti apoštolov (porov. 1 Pt 5,8-9), stále treba niekoho, kto by pastierov posilňoval, ako mal Peter podľa slov Pána posilňovať svojich bratov (Lk 22,32). Okrem toho ak odovzdávajú apoštoli svoju moc ako úrad, ktorý má ďalej odovzdávaním trvať, i Peter mal svoj úrad odovzdať, aj jeho úrad musí trvať ďalej.

Kristus chcel, aby Cirkev ďalej plnila svoje poslanie: viesť veriacich ku spáse. K tomu však treba pevnej a trvalej autority. Veď Cirkev má trvať podľa Kristových slov až dokonca sveta.

Kristus sám myslel na svojho zástupcu na zemi, čo nie je to isté ako nástupca. Nastúpiť možno len po niekom, kto zo svojho miesta odišiel, avšak Kristus žije ďalej ako hlava Cirkvi. Pápež je nástupcom Petra, ale zástupcom či námestníkom Krista.

Zástupca zastupuje v určitej oblasti miesto druhého, ktorý stojí nad ním, komu patrí vlastná moc a komu má skladať účty. Nemôže sa teda namietať, že Kristus sám je hlavou Cirkvi. Ako dokonalá viditeľná spoločnosť, potrebuje Cirkev tu na zemi viditeľnú hlavu.

Dejiny cirkevných rozkolov, východného i protestantského, jasne potvrdzujú, že bez zrejmej a viditeľnej hlavy nemožno zachovať nezávislosť, jednotu viery a cirkevného poriadku. Práve naopak, je tým otvorená cesta ku stále väčšej rozdrobenosti a najrôznejším bludom.

Preto pribúda nekatolíckych hlasov, ktoré označujú pápeža za kryštalizačný bod budúcej jednoty všetkých kresťanov. V Petrovej občasnej slabosti presvitá neomylná Božia sila, ktorá nedá Cirkvi padnúť a zísť na scestie.

Keď teda Ježiš nazýva Petra skalou (Mt 16,16), na ktorej chce postaviť svoju Cirkev, aby zabezpečil jej pretrvávanie až do konca, myslí tým úrad Petra, nie toho slabého človeka. Ľahko si možno overiť stálu a nepretržitú kontinuitu Kristovej cirkvi, cez všetky historické krízy, ktoré musela prekonať.

Neexistuje žiadne pápežské svätenie, lebo pápež je pápežom tým, že je rímskym biskupom. Jeho pôvodní voliči boli farári hlavných rímskych farností.

V Cirkvi majú najvyššiu moc všetci biskupi spoločne s pápežom, ale aj pápež sám.

Aj cirkevný snem musí mať nejakú hlavu, aby sa vôbec uskutočnil, a aby sa na niečom právoplatne uzniesol. Musí existovať aj jedna vôľa, ktorá by zachovávanie tohto uznesenia vymáhala aj vtedy, keby sa oň miestni biskupi či ich nástupcovia nemienili starať.

Cirkev potrebuje autoritu, ktorá by ju viedla a riadila stále, nepretržite, lebo cirkevné snemy sa môžu schádzať len po dlhšej dobe.

Tento ústredný článok Cirkvi neznamená duchovnú pýchu či baženie po moci, ale primát služby a lásky. Aj tak, ale bude vždy Petrov úrad i znamením odporu, lebo sa v ňom vyjadruje pravda a jednota Cirkvi konkrétne. To však patrí k podstate Cirkvi.

TIP na článok: Prekvapila ich pravda. Že Katolícka cirkev je pravá Kristova Cirkev, zistili mnohí, ktorí boli presvedčení o opaku.