Apologetika: Modlenie k Panne Márii a ostatným svätým v nebi je v poriadku

Úcta k svätým a prosby o orodovanie nie sú to isté ako Ježišovo prostredníctvo.

Diablovi oddávna špeciálne vadí vyzdvihnutie človeka zo strany Boha na Božieho partnera v zmysle spolupracovníka na Božích dielach. Od satana pochádzajú útoky na Pannu Máriu, ktorú vyvolil za Božiu Matku – nikto iný ako samotný Boh, útoky na kňazov ako vysluhovateľov sviatostí atď. Evanjelium sa ale stavia na obhajobu či už Panny Márie (napríklad jej proroctvo „blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“, napĺňané napríklad v Katolíckej cirkvi) alebo sa stavia na obhajobu kňazov Kristovej – Katolíckej cirkvi („kto Vami pohŕda, mnou pohŕda“). Do kategórie útokov na človeka ako spolupracovníka na Božom vykupiteľskom diele možno zaradiť i útoky na spoluprácu s Bohom prostredníctvom modlitieb, prostredníctvom orodovania, na čo vyzýval aj sám Svätý Pavol, aby ľudia za neho prosili, i keď mohol prosiť priamo Boha a nemusel žiadať, aby boli akoby sprostredkovatelia jeho prosieb.

Modlitba môže mať mnoho podôb a je potrebné ju chápať primárne ako rozhovor s Bohom. Orodovanie a prosenie za druhých pred Bohom sa vyskytuje aj v Starom zákone.

Už Abrahám sa prihováral za Sodomu či Mojžiš za Izraelitov. Trpezlivý Jób sa mal prihovárať za svojich priateľov u Boha. O prorokovi Jeremiášovi hovorí Biblia 500 rokov po jeho smrti: „Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok“ (2 Mach 15, 14).

Vyskytuje sa aj v Novom zákone. Ježiš napríklad na orodovanie Panny Márie na svadbe v Káne urobí zázrak. Biblia jasne hovorí, že Boh udeľuje dary „zásluhou mnohých“ (2 Kor 1, 11). Biblia vlastne hovorí, že keď kresťania obetujú „prosby, modlitby, orodovania a vzdávajú vďaky za všetkých ľudí“, to „je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom“ (1 Tim2, 1. 3). Máriina úloha nebeskej „modlitbovej bojovníčky“ je úplne biblická.

Okrem už spomínaných, je jedným z ďalších výstižných príkladov orodovania Lk 7, 2-10: Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sastotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel asluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby simu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel snimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto somsa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veďaj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorémupoviem: „Choď!“ – ide; inému: „Poď sem!“ – tak príde; a svojmu sluhovi: „Urob toto!“- on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo hosprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keďsa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.

V katakombách nájdeme veľa nápisov so slovami „pros za nás“. Množstvo milostí všetkého druhu ako obrátenie, uzdravenie a najrôznejšie ďalšie činy boli pripisované veriacimi prihováraniu sa zomrelých už od čias ranej Cirkvi.

Čo sa týka prosby o orodovanie zo strany svätých, treba si uvedomiť, že svätí sú tí, ktorí sú súčasťou spoločenstva Cirkvi, len s tým rozdielom, že oni sú už v nebi pri Bohu.

Neobchádzame teda Krista a jeho prikázania, neobchádzame Boha, ale predstupujeme pred neho v spoločnosti svätých. Nič to neuberá ani nepridáva dôstojnosti a pôsobnosti Krista ako jediného prostredníka.

Ak vzývame o príhovor svätých v nebi, tak ich príhovor a moc vyviera jedine z Kristovho prostredníctva a je naň napojené. Bez Krista by všetko ostatné nemalo cenu. Preto končí Cirkev pri verejnej bohoslužbe všetky svoje prosby napríklad slovami: Skrze Krista, nášho Pána. Ide o tzv druhotné prostredníctvo.

Keby sa teraz mal Kristus cítiť dotknutý, že sa k nemu obraciame prostredníctvom svätých, tak ako všemohúci Boh by bol iste na zemi konal všetko sám a nevolal by k sebe apoštolov a učeníkov. Chcel teda ponechať trochu práce i druhým, mimo iné ako prejav toho ako si nás Boh napriek všetkému váži.

Keď prestaneme o svätých zmýšľať akoby o mŕtvych a uvedomíme si, že sú to živí, ktorí sú s Kristom, možno potom pochopiť, že sa to prihováranie rozšírené v Katolíckej cirkvi nelíši od prihovárania sa napríklad stotníkových služobníkov.

Duše v nebi nie sú mŕtve. Žijú (porov. Lk 10, 38) a starajú sa o naše duchovné dobro (porov. Hebr 12, 1). Písmo to stále znova potvrdzuje. Na vrchu premenenia v Lk 9,30-31 sa Mojžiš a Eliáš zjavili s Kristom a rozprávali sa o našej spáse. Zjv 5, 8 ukazuje svätých v nebi, ktorí orodujú u Boha za nás a Boh odpovedá na ich modlitby. Zjv 8, 3 opisuje anjelov, ktorí robia to isté. Hebr 12, 22-24 nám hovorí, že keď sa v modlitbe „priblížime k vrchu Sion“, neprichádzame len k Bohu, ale tiež k „duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť“. To sú členovia našej „rodiny v nebi“ (porov. Ef 3, 15).

Treba si tiež uvedomiť, že nie všetko je v Písme a možno to vzťahovať i naproblematiku príhovoru svätých v nebi. Veď je napísané: “Ešte veľa vám mám tohopovedať, ale teraz by ste to nezniesli” (Jn 16,12).

Situácia zomrelých pred Ježišovou smrťou a po nej súdve rozdielne veci. Pred Ježišovou smrťou bolo v spojitosti s dušami zosnulýchspomínané podvetie ako miesto, kam duše až na určité výnimky smerovali.

Za zamyslenie k tejto téme stojí ešte Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi: Lk16, 19 Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízalimu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú.“ Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ Odpovedal mu. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“

Zaujímavý je aj úryvok z Jakubovho listu – Jak 5,14: Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.

„Veľa zmôže modlitba spravodlivého“ – Kto je spravodlivejší a kto je k Bohu bližšie ako ľudia v nebi? Logicky z toho vychádza, že modlitba svätých v nebi je účinnejšia ako naša modlitba.

Dôležitý je aj úryvok z Druhej knihy Machabejcov (2 Mach 15,7…): Machabejec sa však ustavične s pevnou dôverou spoliehal, že mu Pán príde na pomoc. A povzbudzoval svojich, aby nemali strach pred útokom pohanov, ale aby si pripomínali, koľkú pomoc už dostali z neba, a aby dôverovali, že s pomocou Všemohúceho zvíťazia aj teraz. Tešil ich zo Zákona a prorokov, pripomínal im boje, ktoré už prekonali, a tak im dodal odvahy. Keď ich celkom oduševnil, vydal rozkazy, ale poukázal aj na vierolomnosť pohanov a na to, ako porušovali prísahy. Každého z nich vyzbrojil, nie však ochranným štítom a oštepom, ale povzbudzujúcimi a statočnými slovami. Rozpovedal im aj svoj úplne hodnoverný sen, ktorým všetkých rozradostnil. Mal takéto videnie: Videl Oniáša, niekdajšieho veľkňaza, muža dokonalého a šľachetného, skromného v obcovaní, jemného povahou, dôstojného v reči a od detstva starostlivo cvičeného vo všetkých čnostiach, ako sa s rozpätými rukami modlí za celú židovskú pospolitosť. Potom sa mu ukázal aj iný muž so šedinami, skvelého výzoru a ožiarený obdivuhodne krásnym jasom. Tu sa Oniáš ujal slova a riekol: „Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok.“ Nato vystrel Jeremiáš ruku, aby odovzdal Júdovi zlatý meč. Keď mu ho podával, povedal toto: „Prijmi tento zlatý meč, dar od Boha! Ním porazíš odporcov.“

Katolícka cirkev modlitbu o orodovanie svätých odporúča, no neprikazuje ju. Spása v konečnom dôsledku pochádza od Ježiša, i keď príhovorné modlitby iných nám k spáse môžu veľmi pomôcť.

TIP na článok: Prekvapila ich pravda. Že Katolícka cirkev je pravá Kristova Cirkev, zistili mnohí, ktorí boli presvedčení o opaku.