Apologetika: Ako je to s nariadením o svätení soboty

V Starom zákone je napísané: Pamätaj na deň odpočinku, že ti má byť svätý. Šesť dní budeš pracovať… ale siedmy deň je dňom odpočinku Hospodina.

Nebudeš konať žiadnu prácu… je to večná zmluva medzi Bohom a izraelskými synmi. Slovo „večný“ znamená v hebrejčine to, čo nikdy neskončí, ale aj to čo trvá veľmi dlho. Aj obriezka je tu nazvaná večnou zmluvou. Adventisti tvrdia, že obriezka je Novým zákonom zrušená. Avšak to isté už neuznávajú v prípade svätenia soboty.

„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“ (Mk 2,27-28). Kristus tu jasne vytýka farizejské lipnutie na doslovnom výklade Biblie a vytýka farizejom, že zabúdajú na Ducha Božieho zákona.

Zákony sú na to, aby umožnili správne rozvinutie života. Keď ho znemožňujú, strácajú svoju opodstatnenosť, vedú k formalizmu, niekedy ku škrupuliam a inokedy k ľahostajnosti. Zmyslom tretieho biblického prikázania je, že Boh si vyhradil jeden deň v týždni. To trvá aj v Novom zákone.

V podstate sa však nič nezmenilo, dĺžka týždňa, Bohom stanovená, je rovnaká. „Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty (rozumej pre záväznosť starozákonných obradných predpisov), lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus“ (Kol 2,16n).

„Zachovávate dni (t.j. Soboty), mesiace (t.j. každý nový mesiac a každý siedmy mesiac), obdobia (rozumej židovské) a roky (t.j. každý siedmy rok)! Bojím sa o vás, či sa azda nenamáham medzi vami nadarmo“ (Gal 4,10).

„Keď sme sa v prvý deň týždňa (t.j. v nedeľu) zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril, lebo na druhý deň chcel odcestovať, a pretiahol reč až do polnoci“ (Sk 20, 7). Lámanie chleba či večera Pána sú názvy pre svätú omšu (porov. Lk 24,30-35; Sk 2,42-46; l Kor 11,20-33).

Tak ste aj vy, bratia moji, zomreli zákonu skrze Kristovo telo, aby ste patrili inému, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme prinášali ovocie Bohu“ (Rim 7,4). „Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery“ (Rim 7,6).

To jasne ukázali apoštoli, keď na Prvom Sneme v Jeruzaleme neuložili kresťanom z pohanstva zachovávať sobotu (Sk 15,20-29).

„V Pánov deň som bol vo vytržení“ (Zjv 1,10). Prví kresťania, aj keď im to Kristus neprikázal, presúvajú fakticky sviatočný deň naprvý deň po sobote. Nie je mysliteľné, že by si dovolili zavádzať, čo by odporovalo Kristovmu učeniu.

Kresťania pochádzajúci zo židovstva v prvej generácii zachovávali dobrovoľne Mojžišov zákon a svätili sobotu, aby nepohoršovali židov a aj preto, že židovský štát trval do roku 70, v ktorom Mojžišove zákonodarstvo bolo štátnym zákonom. Po rozborení Jeruzalema a zničení chrámu prestáva toto zachovávanie soboty.

Kresťania z pohanstva neslávili sabat vôbec. Ak chodievali apoštoli v sobotu do chrámu, tak nie aby sobotu svätili, ale že v sobotu nachádzali v chráme najviac ľudí, ktorým mohli kázať o Kristovi.

Kristus a apoštoli oprávnene zachovávali až do zoslania Ducha Svätého soboty. Aj ženy v sobotu odpočívali (Lk 23,56), lebo Starý zákon prestal až založením a vystúpením Cirkvi na verejnosť, t.j. až Duch Svätý zostúpil na apoštolov.

Ak tvrdia ateisti, že pápeži zaviedli svätenie nedele v 4. st., stačí sa opýtať, ktorý pápež tak urobil. Nanajvýš možno povedať, že svätenie nedele bolo štátom uzákonené až za cisára Konštantína.

V Didaché z doby pred r. 100 je však napísané: „V deň Pána sa zhromažďujte, aby ste lámali chlieb a slávili eucharistiu, vyznávajúc svoje hriechy, aby vaša obeť bola čistá“. Dňom Pána sa u kresťanov vždy nazývala nedeľa, kedy Kristus vstal z mŕtvych.

List Barnabáša z tej doby hovorí: „ Nie terajšie soboty sú mi milé (hovorí Pán), ale tá sobota, ktorú som ustanovil ja… preto slávime ôsmy deň v radosti, v ktorý to deň vstal i Ježiš zmŕtvych“.

Po r. 100 Plínius v správe Trajánovi vie, že kresťania sa schádzajú „v určitý deň ešte pred úsvitom, aby spločne spievali hymnus na Krista ako Boha“.

Že ide o nedeľu je zrejmé z predchádzajúcej vety, kde miestodržiteľ podotýka, že kresťania sa tak schádzajú „podľa svojho zvyku“ čiže pravidelne. A pravidelne sa schádzali len v nedeľu.

Sv. Ignác mučeník (+107): „Tí, ktorí došli k nádeji (t.j. ktorí krstom nadobudli nádej na nebo), neslávia už sobotu, ale nedeľu, deň, kedy aj náš život sa vzkriesil skrze neho (Krista). Nepatrí sa Ježiša Krista mať v ústach a žiť podľa židovstva“.

Sv. Justín, mučeník, písal v r. 150: „V nedeľu sa všetci zhromažďujeme, lebo to je prvý deň, v ktorom Boh stvoril svet, a pretože v tento deň Ježiš Kristus, náš Spasiteľ vstal z mŕtvych… v onen deň, ktorý nazývame nedeľa, je zhromaždenie všetkých, ktorí žijú v meste aj na dedinách“. Nasleduje popis priebehu omše.

„Čítajú sa komentáre apoštolov či spisy prorokov… potom sa ujme predsedajúci slova… Potom vstávame a modlíme sa… Je prinesený chlieb, víno a voda. Predsedajúci prednáša vďakyvzdanie a ľud ho doprevádza zvolaním ‚amen‘. Nepožívame toto ako obyčajný chlieb a nápoj, ale ako telo a krv vteleného Ježiša“.

Didaskalia apoštolov z polovice 3. st.: „Svoje pozemské záležitosti nestavajte nad Božie slovo, ale nechajte v deň Pánov všetko stranou a ponáhľajte sa horlivo do svojich kostolov, lebo tam vzdávate Bohu svoju vďaku.

Aké ospravedlnenie by mali pred Bohom tí, ktorí sa zhromažďujú v deň Pána, aby počuli slovo života a sýtili sa božským pokrmom pre večnosť?“

Ďalšie svedectvo vydali 12. 2. roku 304 mučeníci nedeľného zhromaždenia z Abitinae (v Tunisku). Bolo ich 31 mužov a 18 žien. „V tento deň dal Pán vzniknúť prvotinám stvorenia; v ten istý deň daroval svetu prvotiny vzkriesenia“ (Pseudo- Eusebius v 5. st.).

Ako pamiatka, očakávanie a prítomnosť „je naša nedeľa skutočne začiatkom nového stvorenia, príchodom nového nebeského života“ (Gregor Naziánsky).

Takže hlavný dôvod, prečo sa v Novom zákone svätí nedeľa, je ten, že v nedeľu vstal Kristus z mŕtvych a zoslal Ducha Svätého.

TIP na článok: Zmenila Katolícka cirkev Desatoro?