Pošliapavanie Kristovho Tela

Cirkev má právomoc v rozdávaní Eucharistie robiť úpravy.

Napriek tomu, ak nechceme, aby bolo pošliapavané Telo Kristovo, uprednostňujme prosím prijímanie do úst.

Pošliapavanie Krista sa deje doslovne. Kristovo Telo v podobe drobných kúskov zostáva na ruke, následne tieto čiastočky padajú na zem a sú pošliapavané. Práve preto boli zavedené pateny, ktoré sa používajú pri rozdávaní Eucharistie, aby Kristovo Telo v odrobinkách nepadalo na zem.

Aby sme predišli takémuto zneucťovaniu Kristovho Tela, je prejavom rozumnosti a lásky, prijímať do úst. Ktokoľvek, kto sa snaží Krista milovať, by s tým nemal mať problém.

Spôsob prijímania Eucharistie nás tiež formuje. Postoj „to nie je podstatné“ alebo niečo na ten spôsob, nemožno vnímať ako prejav lásky a úcty k Bohu.

Možno sa pýtať, či by bolo v poriadku, keby sa kňaz postavil s hostiami pred oltár a vyhodil ich do vzduchu smerom k veriacim so slovami „vezmite a jedzte“. Ak nie, tak prečo? Veď „Boh nie je urážlivý“, veď „dôležitý je postoj nášho srdca“.

K padaniu úlomkov z hostie dochádza. O tom sa rozumní ľudia nemusia ani baviť. Existujú videá, kde na ruku s čiernou rukavicou si ľudia kladú nepremenené hostie, aby bolo jasne vidieť, ako malé úlomky z hostie zostávajú na čiernej rukavici.

Zároveň prax používania pateny a zhŕňanie kúskov hostií po rozdávaní prijímania je dôkazom toho, že sa tak deje.

V Nemecku je pošliapavanie Kristovho Tela bežné už dlhé roky. Nemecko svojou synodálnou cestou dnes ukazuje, že je na ceste do záhuby. Nemusíme na to pozerať ako na jednu z príčin, ale môže to byť jeden z príznakov.

Keď bude človek u seba pestovať vedome ľahostajnosť voči zneucťovaniu Krista, to ľudské srdce premení, ale nie k lepšiemu. Psychológ by povedal, že spravidla idú aj vonkajšie prejavy úcty a lásky ruka v ruke s vnútornou úctou a láskou. Podobne to platí aj opačne, spravidla idú vonkajšie prejavy neúcty, nelásky, ľahostajnosti voči druhému ruka v ruke s vnútorne prežívanou neláskou, neúctou, ľahostajnosťou. Sú aj výnimky, ale to sú práve tie výnimky. A spravidla pri týchto výnimkách neschopnosť prejaviť úctu a lásku navonok, súvisí s určitými zraneniami.

Kardinál Sarah trefne napísal – podávanie Eucharistie do úst je najlepšia prax, pretože pri nej je vzdaná Bohu najväčšia úcta. Dokonca aj slovenskí biskupi do doby covidovej, dávali viac alebo menej najavo, že prax prijímania do úst je lepšia.

Síce, ani pri podávaní do úst s použitím pateny úplne nezabránime občasnému spadnutiu kúska hostie na zem, ale mali by sme spraviť, čo sa dá, najmä, ak to nie je nič čo by sa tu nepraktizovalo oddávna a prijímanie do úst plus patena nie je žiadna nezvládnuteľná prax.

Možno sa ešte pýtať, ako to bolo pri Poslednej večeri? Vizionárka Anna K. Emerichová popisuje tie udalosti tak, že Ježiš nalámal chlieb na kúsky do misky a podával chlieb apoštolom priamo do úst. Tak sa o tom zmieňuje nemecký originál aj preklady, ktoré sa ho pridŕžajú.

Na záver ešte jedna pekná myšlienka od svätého Cyrila Jeruzalemského: Keby ti niekto dal malé zrnká zlata a padli by ti na zem, nepozbieral by si ich starostlivo, aby si neutrpel nijakú škodu? Nuž a nemal by si byť pamätlivý na to, aby si nestratil ani malú odrobinku, v ktorej je Kristus, ktorá je cennejšia ako zlato a drahokam?