Kristus Kráľ

Sekularizmom zmagorení kresťania…
Keď po omši blahosklonne počúvajú Hegera alebo Fica o budovaní svetlých zajtrajškov na základoch sebadeštruktívnej sekulárnej demokracie.
A tí istí, keď po omši započujú Kuffovu výzvu na intronizáciu Krista Kráľa za Kráľa Slovenska a začne sa im samovoľne objavovať pena okolo úst.

Mnohí sa aj v kázňach týchto dní, snažia o zredukovanie Krista Kráľa na kráľa nášho srdca. Presne o tomto snívali komunisti spolu so slobodomurármi a dnes si ten, do značnej miery splnený sen, užívajú liberáli – Spracovať katolíkov natoľko, že budú sami za to, aby mnohé prvky ich viery neboli prítomné na verejnosti. Sekularizmom nezmagorený katolík, by však mal mať vyššie ciele a nároky.

Cirkev v minulosti, predtým než začala zbabelo ustupovať voči sekulárnej ideológii a jej prisluhovačom z radov slobodomurárov, komunistov a podobne, vtedy hlásala čosi značne odlišné. Pápež Pius XI. napríklad intronizáciu odporúčal encyklikou Quas primas z roku 1925.

Naproti tomu pápeži ako Pius VIII., Gregor XVI., Pius IX., Lev XIII., Pius X., Benedikt XV., Pius XI. a Pius XII. odsudzovali demokraciu, liberalizmus a pluralizmus. Dnes sa stále viac potvrdzuje sebadeštruktívnosť a zhubnosť demokracie ako politického systému, na čo mimochodom upozorňovali aj antickí filozofi.

Individuálne zasvätenie je nepochybne „normálnou súčasťou života praktizujúceho katolíka“, ale to nestačí v živote štátu a národa, a preto Pius XI. požadoval zasvätenie Kristovi Kráľovi pod Jeho vládu celých národov a ich vlád.

Aj keď by uznanie Krista ako Kráľa určitého národa nebolo možné i po mnohé roky, napriek tomu by katolík mal mať tento krok ako jeden z cieľov a mal by v súlade s tým konať aj pri svojich politických rozhodnutiach.

Žiaľ mnohí katolíci sa dnes obávajú kresťanského a katolíckeho štátu, pritom to po stáročia rozvíjali a svojim učením hlásali minulí pápeži, Cirkevní Otcovia a Cirkevní Učitelia až do 60. rokov 20. storočia.

Deti Slovákov sú napríklad vďaka sekularizmu stále viac zmätené, upadnuté a ľahko podliehajú všemožnej dekadencii. Nevidia v živote zmysel, ale Slováci, vrátane masy katolíkov, sa najviac boja, keď by sa mala naša krajina prihlásiť ku Kristovi ako Kráľovi.

Za zmätok v hlavách katolíkov aj v tejto veci nesie značnú zodpovednosť skutočnosť, že mnohí nemajú problém tráviť si svoje vnútro liberálnou mediálnou stokou, niečo ako čítanie Rudého práva alebo komunistickej Pravdy pred 89-tym, prípadne nekriticky prijímajú propagandu, ktorú šíri napríklad projekt .týždeň 2.0 na oblbovanie kresťanov, zvaný Postoj.

Z pohľadu kresťana je v súlade s poriadkom a spravodlivosťou, dať Bohu aj v štáte, také miesto, ktoré mu patrí. A to je to najvyššie miesto.

Boh je u nás žiaľ zhodený z popredného miesta. Tento stav je v súlade, nie s vierou kresťanov, ktorých je napríklad na Slovensku väčšina, ale s vierou ateistov a satanistov. Podľa toho bude vyzerať aj ovocie stavu slovenskej spoločnosti v ďalších dekádach.

K tejto téme je dobré prečítať si zvlášť dve knihy. Jedna je od Scotta Hahna s názvom Je to dôstojné a správne. Druhá je Revolúcia a Kontrarevolúcia, autor Plinio Corrêa de Oliveira.

A na začiatok je dobré pozrieť si Prvú knihu Samuelovu, kapitola 8. Keď bol v Izraeli sudcom a prorokom Samuel, Izraeliti mu po určitom čase hovorili, že chcú byť ako ostatné národy a mať nad sebou ľudského kráľa. Boha táto požiadavka veľmi sklamala, ale vyhovel…