Kňaz a prezident Jozef Tiso a deportácie Židov

V dnešnej dobe nám liberálna propaganda predkladá obraz o Jozefovi Tisovi ako o netvorovi, ktorý bol zodpovedný za zabíjanie Židov v koncentračných táboroch. Tento naratív je v skutočnosti prebranou štafetou komunistickej rétoriky na adresu Tisa. Skresľovanie informácií alebo zamlčiavanie určitých skutočností o Jozefovi Tisovi bolo základom komunistickej propagandy. Tak je tomu i dnes, cieľom je maximálne očierniť tohto predstaviteľa samostatného Slovenska a zároveň katolíckeho kňaza, ktorý ochránil Slovensko pred mnohými trápeniami z obdobia 2. svetovej vojny. Slovenský štát bol baštou pokoja a prosperity na vtedajšie pomery, ktoré vládli v strednej Európe.

História, ktorá predchádzala rozšírenej averzii voči Židom

Pre pochopenie viacerých súvislostí týkajúcich sa priamo aj osoby Dr. Jozefa Tisa, je dôležité ujasniť si historické momenty, ktoré mali zásadný vplyv na neskoršiu situáciu v 20. storočí.

Keďže kresťanom, a tým aj všetkým Uhrom aj v Hornom Uhorsku, a teda i na Slovensku, bolo v ranom stredoveku cirkvou zakázané požičiavať peniaze na úrok, „robili to prakticky Židia, ktorí sa stali veľkými vlastníkmi peňazí a tým, často rozhodujúcim spôsobom, ovplyvňovali ekonomické vzťahy medzi šľachtou ako vlastníčkou pôdy a pospolitým ľudom, ktorý na nej pracoval.“ (Ďurica, 2008, s. 9) „Ku koncu 17. storočia už 60% Židov Uhorska bolo sústredených na Slovensku a židovské komunity boli v mnohých slovenských mestečkách a dedinách. Preto sa „Horné Uhorsko“ v 17. i v 18. storočí v ľudovej reči označovalo ako „Maďarský Izrael“.“ (Jüdisches Lexikon. Frankfurt am Main, 1987, zv. IV/2, s. 1301 citované podľa Ďurica, 2008, s. 11). Výsledkom bolo, že „V priemyselných odvetviach bolo k 14. 3. 1939 v židovských rukách 21% živnostenských koncesií, takmer 50% družstevných a 100% priemyselných liehovarov, 38% píl; obchod s drevom bol v ich rukách na 76% a vývoz dreva na 80%.“ (Letz, R. : Pomoc prenasledovaným Židom na Slovensku v rokoch 1939-1945. In: Viera a život, IX., č. 3, 1999, s. 181 citované podľa Ďurica, 2008, s. 51).

Židia okrem toho, že začali kontrolovať rôzne lukratívne pozície, správali sa neraz tak, že uprednostňovali na lepšie pozície iných Židov na úkor majority a teda nežidov diskriminovali. Tiež nežidia boli Židmi využívaní ako lacná pracovná sila, dokonca aj bez primeranej finančnej odmeny.

Spolupráca Židov s vládnucimi národmi všade v Európe znamenala v intenciách Slovenska znepriatelenie si samotných Slovákov. Primárnym problémom nebolo to, že niekto bol Žid. Príčinou bol židovský podiel na maďarizačnom útlaku Slovákov v rámci Uhorska. Táto skutočnosť je významným špecifikom v slovensko-židovských vzťahoch, bez ktorej nemožno úplne pochopiť dianie v Slovenskom štáte. Pred „Národným“ súdom to zdôraznil i sám Alexander Mach ako vtedajší Minister propagandy: „zvláštna propaganda proti Židom v tom čase na Slovensku nebola potrebná. Túto propagandu robili Židia sami najmä tým, ako sa správali v Košiciach, v Bratislave a v Nitre, ako i v iných slovenských mestách a mestečkách pred 2. novembrom i po ňom. O tom vydali Židia v Maďarsku aj dokumentárne dielo. Mal som tú knihu svojho času aj v rukách ako šéf propagandy. Dostal som ju, myslím, od Dr. Vaška. Neviem, ako sa volala. Tam hovoria Židia o svojich zásluhách, ako pracovali za pripojenie južných krajov Slovenska k Maďarsku…“ (Pred súdom národa 1, Bratislava, 1947, s. 52 citované podľa Ďurica, 2008, s. 28).

O týchto špecifikách, ktoré určovali v časoch emancipácie európskych národov slovensko-židovské vzťahy sa zmieňuje aj Encyklopédia Slovenska, ktorá vyšla v období socializmu (1972-1978). V nej sa pod heslom „sionizmus na Slovensku“ nachádza nasledujúci text: „Sionizmus – ideológia žid. nacionalizmu – prenikal medzi uh. Židov veľmi pomaly. Od konca 18. stor. počet Židov v Uhorsku prudko rástol v dôsledku ich masovej imigrácie z okolitých krajín. R. 1700 tu žilo len 12 tis., 1805 – 127 tis., 1890 – 707 tis. a 1914 už 911 tis. Židov, ktorí získavali stále dôležitejšie pozície v hospodárskom živote. Rozvoj kapitalizmu v Uhorsku v 2. pol. 19. stor. otvoril emancipovanému žid. obyvateľstvu cestu k uplatneniu sa v priemysle, finančníctve, poľnohospodárstve (ako majitelia, ale najmä árendátori), v obchode i remeslách. Židia dosiahli často dominantné pozície, preukázali schopnosť budovať moderný hosp. život a uhorskej ekonomike pomohli zapojiť sa do medzinárodnej kapitalistickej siete. Vo veľkom počte prenikli aj do slobodných povolaní – ako advokáti, žurnalisti, lekári, lekárnici a umelci. Sociálna skladba židovského obyvateľstva bola atypická. R. 1910 57% Židov patrilo do kategórie vlastníkov, 18% k inteligencii a úradníctvu a 25% k námedzne pracujúcim. V súvislosti s programovou asimiláciou s maď. národom (v roku 1910 sa k nemu hlásilo až 75% žid. obyv. Uhorska) prenikli Židia aj do verejného, spoločenského a politického života, napr. do r. 1918 získalo 346 žid. rodín šľachtický titul.“

Židovská otázka na Slovensku v období 2. svetovej vojny a arizácie

Pre oboznámenie sa so situáciou slovenských Židov a vzťahu Jozefa Tisa k nim, stojí za prečítanie tiež text zo spisov Tisovho obhajcu pred „Národným“ súdom, ktorým bol Dr. Žabkay:
„Sociálne výhodné postavenie slovenských Židov v spoločenskom živote a dištancovanie sa Židov od príslušnosti k slovenskému etniku, vyvolali antisemitizmus na Slovensku, ktorý sa ostro prejavil pri sociálnych nepokojoch roku 1918. Rasové zásady nacistov boli v pomníchovských rokoch vítanou príležitosťou pre radikálne živly v HSĽS vyrovnať sa s problémami Židov na Slovensku a s určitými výhradami sa k tomu prikláňalo i konzervatívne krídlo ľudákov, ktoré zastávalo požiadavku umierneného riešenia židovského problému na báze proporcionality. K tomuto umiernenému krídlu patril i Tiso, ktorý hneď po prevzatí politickej moci po uzákonení autonómie Slovenska (6. októbra 1938) avizoval riešenie tohto problému a súčasne krotil agresívne protižidovské prejavy radikálov. Už krátko po vyhlásení Slovenského štátu (14. marca 1939) vyšlo nariadenie č. 63/39 Sl. z., ktoré riešilo židovskú otázku na náboženskom podklade proporcionálnosti. Účasť židov v hospodárskom živote sa riešila arizáciami tak, že arizátor prevzal 51% základných prostriedkov a zásob podľa inventúry a zistenú hodnotu mal splácať zo zisku. Pôvodnému vlastníkovi zostala účasť 49% a v podniku zostal. Umiernený obsah tohto riešenia napádali radikálne zložky, najmä HG na čele s Alexandrom Machom a predsedom vlády Vojtechom Tukom a slovenskí Nemci. Tieto skupiny dosiahli, že Hitler pozval Tisu do Salzburgu v júli 1940. Na priamy diktát Hitlera bol donútený odovzdať politickú moc predsedovi vlády Tukovi a tento diktát znamenal radikálnu zmenu v riešení postavenia Židov na Slovensku. Už dva mesiace po Salzburgu si Tuka 3. septembra 1940 vynútil v sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z. Na jeho základe bola vláda, teda Tuka, oprávnený riešiť židovskú otázku vládnym nariadením. Potom si už Tuka mohol zabezpečiť vydanie nariadenia č. 198/41 Sl. z., z 9. septembra 1941, onen odiózny „židovský kódex“, ktorý úplne recipoval nacistické norimberské zákony a znamenal úplné vyradenie Židov zo spoločenského života…“ (Rašla, J. – Žabkay, E. : Proces s dr. Jozefom Tisom. Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho. Bratislava : Tatrapress, 1990. s. 117. ISBN 80-85260-03-4.).

Židovská otázka bola teda na Slovensku v prvom rade sociálnou a nie rasovou otázkou, a to presne zdôrazňoval i Dr. Tiso: „Som za obmedzenia ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5% občanov vlastnilo skoro 50% národného majetku, ale neľudskosť zamietam! Aj váš kódex.“ Tatran, Ľ. : Z osobných skúseností v styku s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. In: Svedectvá pravdy II. Vojnový zločinec alebo svätec. Sereď, 1988, s. 659.)
Podobne túto skutočnosť v roku 1937 zdôraznil aj Alexander Mach: „Nám nesmie diktovať ani rasová nenávisť, nesmú rozhodovať sprosté pudy. Židovská otázka, to je otázka hospodárska a sociálna, ale nie pudová a rasová.“ (Slovenská pravda, 11. 3. 1937 citované podľa Ďurica, 2008, s. 21).

Ak majú na prezidenta Tisa ťažké srdce práve tí ľavicovo orientovanejší alebo dokonca komunisti, tak to zrejme nebude z dôvodu nesúhlasu s jeho sociálnou politikou. Boli to práve komunisti, ktorí podľa čiastky 47 Sbírky zákonů a nařízení republiky Československé, ročník 1948 „znárodňovali“ súkromný majetok, keď uchvátili moc v Československu. V prípade komunistov sa však jednalo z právneho hľadiska o konfiškáciu súkromného majetku, teda išlo o násilný akt proti vôli jeho vlastníkov alebo dokonca bez ich vedomia, a to bez náhrady, respektíve pod medzinárodným tlakom len za symbolickú náhradu s oneskorením. V prípade arizácií sa však vyskytovali aj prípady, kedy si židovskí podnikatelia sami vyberali, kto bude arizovať ich podnik (ako sa tak stalo napr. v prípade veľkého drevárskeho podniku, ktorého židovskí majitelia si za arizátora sami vybrali Tatra banku, ktorej boli dlhoročnými klientami).

Slovenský zákon v podobe vládneho nariadenia č. 63/39 Sl. z. z roku 1939 ukladal arizátorovi, aby z arizovaných 51% podielu z podniku splácal zo zisku hodnotu tohto podielu pôvodnému židovskému vlastníkovi. Tomu i naďalej zostala 49-percentná účasť v podniku. Teda de iure nešlo o žiadnu konfiškáciu majetku, ako tomu bolo v prípade komunistami riadeného znárodňovania. De facto však vplyvom kritiky takéhoto vlastného slovenského prístupu riešiaceho židovskú otázku na Slovensku, ako otázku riešenia sociálnej nerovnosti, došlo k už zmienenému Salzburskému diktátu, kedy sa prakticky moci ujal Tuka. Ten na dodržiavanie pôvodného arizačného zákona od 3. septembra 1940, kedy si vynútil v Sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z., už nemusel dbať a sám bol oprávnený riešiť židovskú otázku vládnymi nariadeniami.

Tiso sa po Salzburskom diktáte mienil vzdať svojej funkcie, lebo rokovania bral ako svoju osobnú porážku a ako katolícky kňaz s nacistickým postupom voči Židom na rasovom princípe nechcel mať nič spoločné. Od tohto úmyslu ho odhovárali jednak Slováci (ako o tom svedčí vtedajší študent Kundrát, J. : Od kolísky po šibenicu. Žilina, 1991, s. 10) a taktiež samotní Židia, ktorí v ňom videli záruku spravodlivosti aj voči nim (ako o tom svedčí Čulen, K. : Posledné posedenia. Martin, 2004, s. 278).

Potom, ako sa Tiso pod váhou svojho svedomia, svojej zodpovednosti a na odporúčania mnohých rozhodol zotrvať vo svojej funkcii, si napokon napriek Salzburskému diktátu vynútil prezidentské výnimky, respektíve „oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia“ (vl. nar. č. 198/41 Sl. z. – tzv. „židovského kódexu“) vsunutím paragrafu 255, vďaka ktorému mohol od odtransportovania do Poľska (podľa vtedajšieho vedomia na „presídlenie“) vyňať už zmienený počet 35 000 až 40 000 slovenských občanov konvertovaných na judaizmus.

Jozef Tiso a deportácie Židov

Slovenskí Židia boli oficiálne posielaní na prácu za 500 ríšskych mariek od Nemcov za jednu pracovnú silu. Bolo to vnímané ako „osídľovací poplatok“.

Prvá vlna deportácií začala 25. marca 1942 a trvala do 20. októbra 1942, počas ktorej bolo deportovaných takmer 58 000 Židov v 57 transportoch. Väčšina z nich bola poslaná do koncentračných táborov, ako Auschwitz a Lublinská oblasť, kde mnohí zahynuli.
V nasledujúcich rokoch pokračovali deportácie aj po okupácii Slovenska nemeckými jednotkami v septembri 1944, pričom ďalších približne 13 000 Židov bolo deportovaných do konca vojny.

Tiso v období 2. svetovej vojny disponoval iba oficiálnymi nemeckými správami, ktoré zvestovali o uspokojivých životných podmienkach presídlencov v pracovných táboroch. Dokonca aj Beneš považoval vyjadrenia o zabíjaní Židov v nemeckých táboroch za pochybné. Na výzvu A. Eastermana, vedúceho londýnskej pobočky Židovského svetového kongresu, aby potvrdil vtedy šíriace sa neoficiálne klebety o riadenom vyvražďovaní Židov v koncentračných táboroch, ešte 11. novembra 1942, odpovedal Beneš takto: „Podle mých informací, jak se zdá, nic nenasvědčuje, že by Němci připravovali nějaký plán totální likvidace Židů. Podle údajů, které mám v současné době k dispozici, takový plán zřejmě neexistuje, a proto nemohu potvrdit údaje, jež jste v této věci získal.“ (Archív Židovského svetového kongresu v Londýne. Cit. in: W. Laqueur: Il terribile segreto. Firenze 1983, s. 200 a 302).

To bol rozšírený problém v tej dobe. Ľudia takýmto správam neverili alebo o nich ani nevedeli. V podobnej situácii sme i dnes, keď rôzne informácie poukazujúce na reálne príčiny vojnových konfliktov a iných problémov sú hneď dávané do roviny konšpirácií. Pritom existuje dostatok indícií i dôkazov, ktoré potvrdzujú, že za rôznymi tragickými udalosťami vo svete sú obchodné záujmy alebo záchrana ekonomík určitých krajín na úkor ostatných.

O spochybňovaní tvrdení o vraždení Židov svedčí aj ďalší text: „Pokusy o odboj se v Treblince datovaly už od listopadu 1942, kdy se podařilo propašovat z lágru dva muže, kteří se měli spojit s polským podzemním hnutím a informovat je o vraždění – podařilo se jim to, avšak polská exilová vláda jejich výpovědi nevěřila.“ (Zdroj: https://zpravy.aktualne.cz/zahranici/foto-pred-80-lety-bylo-zahajeno-povstani-v-nacistickem-vyhla/r~cd6abb842f7711ee8c6f0cc47ab5f122/ )

V časoch, keď Beneš ani len nechyroval o zhoršených podmienkach židovských presídlencov v koncentračných a pracovných táboroch, sa prezident Tiso postaral o zastavenie transportov už 20. októbra 1942. Teda po necelých siedmich mesiacoch po ich spustení 25. marca 1942. Zaznamenáva to aj židovský historik Léon Poliakov: „Slovensko zaujíma osobitné postavenie na mape tej genocídy. Bol to totiž prvý zo satelitných štátov, v ktorom Nemci narazili na taký tvrdý odpor, že museli prerušiť svoj program „konečného riešenia“.“ (Poliakov, L. : Bréviaire de la haine. Le III Reich et les Juifs., talianske vydanie: Il nazismo e lo sterminio degli ebrei. Torino 1955, s. 220.). Slovenský štát odmietol prevádzať ďalšie transporty, kým slovenskí inšpektori za medzinárodnej asistencie sami nepreveria životné podmienky presídlencov zo Slovenska – a to všetko na podnet Žida, ktorého Tiso bol býval kedysi ako bánovecký farár pokrstil.
Tieto udalosti spomínajú aj slovensko-židovské noviny Delet na svojej internetovej stránke: http://www.delet.sk/zivot-a-judaizmus/holocaust/zidovska-otazka-a-druha-vlna-deportacii

Treba však tiež pripomenúť, že pred týmito historickými momentami, Tiso ignoroval výzvy na zastavenie deportácií, vrátane petície od židovských lídrov a protestov zo strany Vatikánu.

Vrba, Wezler a zásluhy SNP pri obnove deportácií Židov

Samotní Wezler a Vrba, ktorí utiekli z koncentračného tábora sa nepriamo obrátili so svojim svedectvom na katolíckeho biskupa Vojtaššáka, lebo mu očividne dôverovali. Počas svojho úteku z koncentračného tábora Auschwitz, v roku 1944, predložili informácie o holokauste a brutálnych podmienkach v táboroch, aby upozornili na situáciu židovského obyvateľstva a získali podporu pre záchranu Židov. Po následnom stretnutí Vojtaššáka s Tisom došlo k zastaveniu deportácií Židov. Deportácie neboli zo strany slovenskej vlády obnovené ani po výraznom odpore Nemecka. Deportácie boli obnovené až po prepuknutí SNP a príchode nemeckých vojsk. Nemecké zásahy boli vyprovokované najmä vyvražďovaním nemeckého obyvateľstva povstalcami, ktoré sa dialo na rôznych miestach Slovenska.

Dvadsiateho augusta 1944 vystrieľali partizáni v Sklenom 190 mužov od 16 do 60 rokov. O niečo neskôr v Ružomberku zastrelili nemeckého továrnika a jeho 12 spolupracovníkov a v blízkom Bielom Potoku 164 nemeckých civilistov, po jednom-dvoch strieľali Nemcov z nemeckých dedín Turca a Hornej Nitry. Tridsiateho augusta zlikvidovali vo Vyhniach tábor detí z vybombardovaných rodín Porúria aj s vychovávateľkami. Už uprostred SNP, 23. septembra, bolo v Banskej Štiavnici fyzicky zlikvidovaných 83 Nemcov, z ktorých 60 pochádzalo z Veľkého Poľa.

Jozef Tiso ako záchranca Židov?

Jednou zo zamlčiavaných skutočností je, že Dr. Jozef Tiso zachránil podľa rôznych výpovedí od 24 000 do 40 000 slovenských Židov z väčšej časti utajovanými prezidentskými výnimkami pred deportáciami.
Uveďme niekoľko odvolávok, ktoré o tom svedčia (citované z rôznych miest podľa Ďurica, M. S. : Jozef Tiso a Židia. Bratislava : LÚČ, 2008. 133 s. ISBN 978-80-7114-701-5.):
1.Nemecký vyslanec v Bratislave, Ludin, v telegrafe z 26. 06. 1942 do Berlína hovorí o „asi 35 000 Židoch“, ktorí získali „osobitné legitimácie“ a „nemusia byť vysťahovaní“ (PA AA, Pol. II. St. S. Juden, Slowakei);
2.Dokument z 30. 06. 1942, v ktorom poradca riešenia židovskej otázky na Slovensku Dieter Wisliceny udáva v tejto súvislosti počet „35 000“ bez „asi“ (PA AA, Inland II A/B 682, Slowakei, Bd. 3.);
3.Vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský hovorí v tejto súvislosti o počte „24 000“ (Pravda na nedeľu, 26. 6. 1991, s. 3.);
4.Tisov osobný tajomník, Dr. Karol Murín, hovorí o prísne utajovaných prezidentských výnimkách pred Nemcami pre 10 000 rodín, teda celkom pre „40 000“ Židov (Murín, K. : Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont., 1987, s. 111.)
5.Jansenová píšuc o Márii Gulovičovej – slovenskej učiteľke, ktorá pomáhala americkým agentom na Slovensku, uvádza v tejto súvislosti počet „od 35 000 do 40 000“ Židov (Janson, S. N. : Maria Gulovich, OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia. Jefferson, N.C. : McFarland & Co., 2008. ISBN 0786438320) a odkazujem pri tom na:
6.Mikus, J. : Správa Medzinárodného výboru Červeného kríža, Slovensko 1, 30. jún 1947, s. 645-646.

Odsúdenie Jozefa Tisa na trest smrti

Norimberský tribunál súdil nielen občanov nacistického Nemecka, ale aj predstaviteľov z iných krajín. Avšak Jozefa Tisa neriešil vôbec.

Jozef Tiso bol súdený „Národným“ súdom, ale deportácií Židov alebo nejakého antisemitizmu sa rozsudok netýkal. V komunistickom procese bol odsúdený v podstate za „vlastizradu“ ČSR. Pritom Jozef Tiso najprv usiloval o autonómiu Slovenska v rámci Československej republiky a neplánoval rozpad štátu. Tiso sa v tomto období snažil o diplomatické riešenia a považoval radikálne požiadavky na úplnú nezávislosť za unáhlené. Avšak pod tlakom nemeckých požiadaviek a zložitých politických okolností bol nakoniec donútený k vyhláseniu nezávislosti Slovenska 14. marca 1939, čo znamenalo definitívny rozpad Československej republiky.

Odsúdenie Tisa bol komunistický monsterproces, ktorý s Jozefom Tisom viedol sudca I. Daxner – človek, ktorý neskôr počas komunistickej diktatúry viedol množstvo politických procesov a napokon spáchal samovraždu. Členmi senátu boli: Ľ. Benada-KSS, J. Demian-KSS, Š. Gažík- KSS, Š. Ondruš-SDS, P. Polák-DS a Š. Struhárik-SDS.

V súdnom procese s Jozefom Tisom sa angažoval aj Eduard Beneš ako prezident Československej republiky. Beneš vyžadoval prísne tresty pre obžalovaných, vrátane Tisa, a jeho politické rozhodnutia mali vplyv na prípravu obžaloby a priebeh samotného procesu v súlade s povojnovými očakávaniami istých kruhov.

Záver

Treba si uvedomiť medzi akými mlynskými kameňmi sa Jozef Tiso v danej dobe ako prezident nachádzal. Na jednej strane Hitlerove Nemecko s jeho koncentračnými tábormi, na druhej strane komunistický Sovietsky zväz s jeho gulagmi, ktorý nebol vnímaný ako potenciálny osloboditeľ, ale ako ďalší okupant a páchateľ zločinov.

Liberálni extrémisti s ich schvaľovaním vraždenia detí potratmi, schvaľovaním umlčiavania nepohodlných médií a umlčiavania nekonformných politikov alebo s ich fanatickým „ríšskym“ euronacionalizmom, sú tí poslední, ktorí majú morálne právo navážať sa do Jozefa Tisa. Podobne to platí o ich kolaborantoch, ktorí najviac pripomínajú zapálených asistentov národných socialistov. Vtedy, na rozdiel od súčasnosti, boli pritom čelní predstavitelia Slovenského štátu pod nesmiernym tlakom zo strany nacistov. Tiso dokázal mnohému z toho odolávať. Dnešní kolaboranti liberálov im robia ochotné podržtašky bez väčšieho odporu.

Z istého uhla pohľadu bol Tiso požehnaním pre Židov na Slovensku. Keby nebolo Jozefa Tisa, zrejme by neexistovali výnimky pre Židov. Zastavenie deportácií po potvrdení vraždenia v koncentrákoch by bolo nereálne. Keby niet Tisa, možno by Slovensko zároveň skončilo obsadené nacistami alebo by bolo rozdelené medzi okupované Poľsko a Hortyho Maďarsko. Ale to by znamenalo násobne hrôzostrašnejšie jatky.

=======================

V auguste 1942 vraj vo svojej reči v Holíči označil Tiso Židov za „parazitov“ a „večného nepriateľa“. Audiozáznam tohto prejavu ani iný dostatočne relevantný dôkaz žiaľ neexistuje, a teda jedná sa minimálne o nie veľmi dôveryhodnú informáciu.

Inšpirované: https://nss.sk/4801/jozef-tiso-a-zidia-ulomky-zo-zamlciavanych-skutocnosti