Keď ateistom neslúži pamäť alebo sú evidentne nedovzdelaní

Veľmi populárnym tvrdením sa dnes stáva, že komunistické režimy nemali prakticky nič spoločné s ateizmom. Týmto výrokom chcú súčasní ateisti naznačiť, že ateistická ideológia nie je vôbec zodpovedná za zločiny komunizmu a že moderným ateistom by sa ten bájny pozemský raj vybudovať podarilo.

Pripomeňme si preto aspoň zopár faktov, ktoré naznačujú opak takéhoto vyviňovania sa obhajcov ateizmu.

V legislatíve mnohých komunistických krajín bolo explicitné hlásenie sa k ateizmu. Lídri týchto krajín sa otvorene hlásili k ateizmu, od Lenina cez Envera Hoxha v Albánsku až po Pol Pota.

Albánsko o sebe hrdo hovorilo ako o prvom ateistickom štáte, kde boli zakázané náboženstvá. Kľúčový komunistický líder Lenin napríklad povedal: „Náš program nevyhnutne zahŕňa ateistickú propagandu“. V inom svojom výroku sa vyjadril: „Ateizmus je prirodzená a neoddeliteľná súčasť komunizmu.“ Podobných žvástov zo strany týchto ateistických zločincov je mnoho.

Mimo iné, aj u nás si ľudia veľmi dobre pamätajú, ako bolo napríklad aj školstvo presiaknuté duchom ateizmu a keď niekoho rodina nebola „vysporiadaná s náboženskou otázkou“ nedostal kladný posudok, aby mohol ísť napríklad študovať to čo chcel, napriek tomu, že úspešne prešiel prijímačkami.

K ateizmu sa hlásiaci komunisti násilne zatvárali rehole a kláštory a posielali rehoľníkov a kňazov na nútené práce a do väzenia. Gulagy v ZSSR boli plné ľudí, ktorí sa tam dostali len preto, že nezdieľali ateistické nezmysly.

Donášači chodili pravidelne na omše, aby sledovali kto do kostola chodí a kto nie. Učiteľom sa spravidla mohli stať len tí, ktorí do kostola nechodili a boli samozrejme vysporiadaní s náboženskou otázkou. Učitelia, ak do kostola chodili, tak len potajomky a do úplne inej dediny alebo mesta. V každej dekáde komunizmu bolo aj na Slovensku zavraždených niekoľko kňazov priamo vo svojich farnostiach.

Komunisti pristúpili od určitého momentu k otvorenej ateistickej propagande, ktorá zahŕňala mimo iné nezlučiteľnosť viery a členstva jednak v komunistickej strane a v dôležitých štátnych organizáciách.

Boli vytvárané Ústavy vedeckého ateizmu ako ten pri SAV alebo ČSAV alebo Katedry marxisticko-leninskej filozofie a vedeckého ateizmu na univerzitách.

Takisto napríklad v Číne bolo počas Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie požadované vlastniť, čítať a aplikovať výroky z knihy Mao-Ce-Tunga, známej ako „Malá červená kniha“. Táto kniha obhajovala komunizmus a ateizmus.

Nikto netvrdí, že medzi ateizmus a komunizmus možno dať rovnítko. Ale v prípade komunistických režimov, v množstve krajín, mali moc v rukách práve ateisti. Ukázalo sa veľmi jasne, kam to vedie. K totalite, tyranii, rozkrádaniu, demoralizácii a masovému vyvražďovaniu bezprecedentných rozmerov.

Na záver by som pripomenul už len jednu skutočnosť. Kto u nás komunistickú ideológiu podporoval, zvlášť pri jej nástupe? V prvom rade skoro všetci ateisti. To je potrebné si pamätať, pretože novodobí ateisti chcú svoje minulé klony za každú cenu rehabilitovať.