Dokument: Papierové hlavy (1995)

Jedným z najpozoruhodnejších filmových diel posledných desaťročí je strihový dokument významného filmového tvorcu Dušana Hanáka Papierové hlavy. Vypovedá o histórii našej spoločnosti v priebehu rokov 1945-1989 v mozaike autentických archívnych materiálov a osobných svedectiev ľudí, ktorí sa stali obeťami komunistického šialenstva.

Film_Papierove_hlavy_1995

Pár slov o komunizme

Za komunizmu boli u nás tí, ktorí sa otvorene hlásili k viere, rôznym spôsobom utláčaní a znevýhodňovaní. Deťom z veriacich rodín boli kladené prekážky, aby nemohli ísť na školu kde chceli, veriaci ľudia boli nespravodlivo znevýhodňovaní pri súdnych procesoch a zažívali mnohé ďalšie nespravodlivosti.

Ľudia, ktorí sa nepodriadili diktátu Komunistickej strany československa (KSČ) boli znevýhodňovaní v práci a nemohli dosiahnuť pozície primerané ich vzdelaniu alebo schopnostiam. Bolo tomu tak napríklad u tých ľudí, ktorí každú nedeľu navštevovali kostol a namiesto nich boli na lukratívnejšie pozície systematicky uprednostňovaní často ľudia s nižším vzdelaním a skúsenosťami.

Donášači chodili pravidelne na omše, aby sledovali kto do kostola chodí a kto nie. Učiteľom sa spravidla mohli stať len tí, ktorí do kostola nechodili. Učitelia, ak do kostola chodili, tak len potajomky a do úplne inej dediny či mesta. V Každej dekáde komunizmu bolo zavraždených niekoľko kňazov po celom Československu. Tisíce ľudí bolo okradnutých. Boli im brané domy, pozemky alebo polia. Mnohí, ktorí kládli odpor, boli následne zavretí ako politickí väzni spolu s mnohými kňazmi. Vo väzení boli neraz brutálne týraní.

Komunizmus je síce utópia, ale reál-komunizmus bol s podobnými katastrofálnymi dôsledkami implementovaný na rôznych miestach sveta. Komunizmus bol jasný zvrhlý systém od Kambodže cez Albánsko a Čínu až po ZSSR, navyše s miliónmi obetí. Vďaka komunizmu sme vyprodukovali niekoľko generácií demoralizovaných ľudí, čo sa odzrkadľuje na celej spoločnosti dodnes.

Na záver jedno expresívnejšie, ale výstižné vyjadrenie: Za komunizmom môže smútiť len degenerát na úrovni živočícha, ktorému sa stačilo nažrať, vysrať a občas si zasúložiť a žiadne vyššie potreby ako napríklad sloboda prejavu alebo náboženská sloboda nepociťoval dostatočne intenzívne.