Príčiny vojny na Ukrajine 2022

Čo predchádzalo konfliktu na Ukrajine? Ako to bolo s ukrajinským neonacizmom, na ktorý Rusi dlhodobo upozorňovali? Akú spoluzodpovednosť nesú USA za konflikt na Ukrajine? Prečo sa Vladimír Putin znížil k agresii voči svojmu susedovi?

V nasledujúcom videu nájdete zhrnutie tých najdôležitejších faktov týkajúcich sa tejto vojny.

.

Okrem uvedeného videa je pre správne pochopenie udalostí na Ukrajine vhodné si prečítať nasledujúce dva články:

Zvolili nám nepriateľa, nepriateľ voľbu prijal

Historická rekapitulácia vzťahov Ameriky, Ukrajiny a Ruska. Ako odpoveď ministrovi Krajniakovi

Ako sa primárnym agresorom stala Ukrajina

Konflikt na Ukrajine začínal protiústavným Majdanom podporovaným zo strany USA a EÚ, pokračoval terorom voči ruskému obyvateľstvu, strieľaním ľudí v čase konania referenda, Korsunským pogromom a vrcholil vraždením v Donecku, v Luhansku alebo ešte predtým masakrom v Odese.

Hneď na začiatku sa jednalo o protiústavný prevrat, pri ktorom došlo k zabíjaniu nielen civilistov, ale aj policajtov ostreľovačmi. Za 10 rokov nebol nový režim v Kyjeve schopný vyšetriť, kto strieľal do demonštrantov na Majdane. Najprv túto záležitosť preťahovali a zničili stopy, a potom sa stala úplne nepodstatnou. Nielen zabíjanie policajtov, absencia riadneho vyšetrenia, ale aj uniknuté telefonické rozhovory indikujú, že tam boli ostreľovači najatí prozápadnými silami.

Najznámejší je odpočúvaný telefonát z 26. februára 2014 medzi estónskym ministrom zahraničia Urmasom Paetom a šéfkou EÚ diplomacie Catherine Ashtonovou. Paet uviedol, že lekárka Olga Bogomolets mu povedala, že stopy z rán na mŕtvych naznačujú rovnaké zbrane na zabitých demonštrantoch aj policajtoch, a že za snajpermi nestál Janukovyč, ale niekto z novej koalície Majdanu. Nahrávka bola potvrdená estónskym ministerstvom ako autentická.

Ďalší známy odpočúvaný telefonát súvisiaci so snajperskými streľbami na Majdane v Kyjeve počas ukrajinskej krízy v roku 2014 je rozhovor medzi švédskou ministerkou zahraničia Carlou Bildtovou a belgickým kolegom Didierom Reyndersom z 5. marca 2014. V ňom Bildt spomína informácie o tom, že za streľbou nestál Janukovyč, ale pravdepodobne opozícia, a Reynders navrhuje, aby to preverili.

Parlament neskôr síce odvolal Janukovyča, ale práve kvôli úteku, ktorým si zachránil život pred prozápadnými teroristami, ktorí rozpútali Majdan. Parlament sa uzniesol, že Janukovyč pochopiteľne nemôže vykonávať ústavné právomoci kvôli úteku z Kyjeva. Nič to nemení na fakte, že sa jednalo o násilný protiústavný prevrat.

Korsuňský pogrom a masaker v Odese síce neboli organizované štátnou mocou, ale boli to prejavy agresie voči obyvateľstvu ruskej národnosti. Zlyhanie polície nebolo podľa všetkého obyčajným zlyhaním, ale cieleným nekonaním. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v marci 2025 rozhodol, že Ukrajina porušila právo na život nečinnosťou: polícia pasívne sledovala eskaláciu násilia a hasiči oneskorene reagovali na požiar v Dome odborov, kde zahynulo 42 ľudí.

Jednou z nasledujúcich zlomových udalostí bolo, keď ukrajinskí žoldnieri strieľali do ľudí v čase konania referenda na Donbase.

Celé to na Donbase začalo ešte pred Strelkovom

Predtým, ako sa Igor Strelkov (Igor Girkin) stal prominentným vodcom na Donbase, najmä v Doneckej ľudovej republike (DPR), bola politická scéna vedená osobnosťami ako Pavel Gubarev a Alexander Borodai.

Pavel Gubarev bol jedným z prvých vodcov separatistického hnutia v Donecku. V marci 2014 bol vyhlásený za „Ľudového guvernéra“ Doneckej ľudovej republiky, ale bol neskôr zadržaný ukrajinskými orgánmi.

Alexander Borodai pôsobil ako premiér DPR. Hral dôležitú úlohu pri organizovaní separatistického hnutia a v apríli 2014 odovzdal kontrolu nad separatistickými bojovníkmi Strelkovovi.

Strelkovov vzostup k prominencii začal, keď prevzal velenie separatistických síl v Slavjansku a neskôr sa stal ministrom obrany DPR od mája do augusta 2014.

Separatistické aktivity na Donbase začali teda ešte pred príchodom Strelkova. Nie až s jeho príchodom, ako sa to snaží šíriť západná propaganda.

V marci 2014 prebehli masové protesty proti novej kyjevskej vláde, obsadenia budov a vyhlásenia „ľudových republík“ (7. apríla v Donecku). Strelkov s jeho ľuďmi prišli na Donbas 12. apríla 2014, následne v Sloviansku obsadili kľúčové budovy (radnicu, políciu, SBU). Kyjevské sily sa následne znížili k ozbrojenému útoku.

Primárny agresor bola teda Ukrajina a Rusko svojimi krokmi reagovalo a chránilo obyvateľstvo ruskej národnosti pred agresorom.